Viac ako sedemdesiat percent ľudí vraj sníva o tom, že raz vydajú svoju vlastnú knižku.

Možno k ním tiež patríte. Trebárs máte nápad, alebo sa chcete podeliť o niečo, čo by nemalo zostať len vo vašej hlave. Ak chcete vedieť, ako do toho vkročiť, ak si stále dokola dávate predsavzatia, že teraz už teda naozaj začnete písať, je dnešný príbeh o tom ako napísať knihu, práve pre vás. Z tých sedemdesiatich percent ľudí totiž pravidelne píše len šestnásť percent, hoci aj len do vlastného šuplíka.

Poviem vám, ako som sa vlastne úplne omylom stala spisovateľkou. To preto, aby som vám ukázala, že napísať knihu môže úplne každý, aj ten, kto si myslí, že na to nemá vôbec žiadne predpoklady. Že všetko, čo potrebujete, je hlavne vaša vôľa a vytrvalosť a k tomu len malá štipka nápadu.

U mňa to všetko začína niekde na základnej a strednej škole. Milovala som matematiku, fyziku a informatiku, čítala som veľa knižiek, do školy som sa nepripravovala a bytostne som nenávidela telocvik a sloh. Každé ráno, keď bol jeden z týchto predmetov na rozvrhu, som odchádzala z domu so stiahnutým žalúdkom. Dúfala som, že telocvikárka ochorie a češtinárka zabudne. O tom, že sa to nakoniec úplne obráti, že na prírodné vedy zabudnem a budem s radosťou písať a behať po lese, som našťastie nič nevedela.

Odpor ku slohu som zlomila v deň písomnej maturitnej práce z češtiny. Ak mi vadili malé slohové práce v priebehu roka, asi si viete predstaviť, ako úzko mi bolo odo dňa, keď som sa dozvedela dátum maturitnej písomnej skúšky. Aké nepredstaviteľné bolo pre mňa popísať štyri strany textom, ktorý nie som schopná vymyslieť. Aké zbytočné mi prišli všetky slohové poučky, keď mi chýbalo to najdôležitejšie: prísť s nejakým zmysluplným obsahom. Rozprávať príbeh alebo napísať úvahu, obľúbené to útvary učiteľov.

Potom som ale ešte musela popracovať na poslednej maturitnej otázke z češtiny, ktorá znela: obľúbený český spisovateľ. Aspoň v tom som mala jasno. Mojím vtedajším hrdinom bol Zdeněk Šmíd, autor slávneho a stále vydávaného vodáckeho príbehu Prečo by sme sa netopili, autor Predposledného trubadúra alebo knihy Jan, černý proutník, u ktorých som dostávala záchvaty smiechu, autor celého radu ďalších knižiek, ktoré som pri príprave maturitnej otázky zhltala jedným dychom. Stalo sa, že som si uvedomila to, čo som predtým nevidela: ako vyberá slová, ako stavia vety, ako buduje vtipné situácie. A došlo mi, že to môžem použiť rovnako ako on. Že to je vlastne ako počítačový algoritmus, a to bolo niečo, čomu som zase rozumela ja.

V deň maturitnej písomnej práce som odchádzala do školy vyrovnaná, sebavedomá, pre zlepšenie nálady som si ešte stihla prečítať svoju obľúbenú pasáž zo Šmídovho Babinca. Prácu som dopísala za tri hodiny, napísala som ju dlhšiu, ako bolo potrebné a spokojne odovzdala – inokedy by som ju nervózne žmolila až do posledného okamihu – a bez obáv niekoľko dní čakala na výsledok. Profesor ju vyhodnotil ako najlepšiu prácu z celej školy, nezabudol zdôrazniť, že ho to u študentky nehumanitného zamerania prekvapuje, nechal ju vydať v školskom časopise a potom som ju ešte videla v mestskom spravodajovi. Tak toto bola moja vôbec prvá – a na dlhú dobu aj posledná – publikačná činnosť.

Uvedomila som si, že aj s obmedzenou slovnou zásobou (v matematike totiž všetko, čo nepoznáte, jednoducho schováte do premennej X, akéže vyjadrovacie caviky) sa dá nájsť cesta. Keď mi potom na vysokej škole prišla do cesty možnosť brigády v redakcii ekonomického časopisu, zajasala som. To je práca snov – zostanem pri matematike a ekonómii a pritom si precvičím aj sloh. Budem pracovať vo voľných chvíľach, rozhodujúce sú predsa len termíny uzávierok. Vydržala som tam viac ako tri roky, mala som za tú dobu možnosť robiť rozhovory s množstvom dôležitých ľudí z finančného sektora, predovšetkým so šéfmi bánk, poisťovní a penzijných fondov. Popritom som sa venovala demografii, ktorá sa stala mojím novoobjaveným koníčkom, zabezpečila som si študijný pobyt na škótskej univerzite, kde som ďalej a dômyselnejšie koketovala s matematickou ekonómiou, a všetko nasvedčovalo tomu, že až dokončím školu, nastúpim v nejakej poisťovni ako aktuár, čiže poistný matematik.

Potom to nasledovalo v rýchlom slede. Niekto si všimol moju prácu a dostala som ponuku nastúpiť do tlačového odboru jednej z veľkých českých bánk. Ponuka, ktorá sa neodmieta, ktorá priniesla zaujímavé výzvy, ale ktorá ma začala odchyľovať od cieľa. Potom prišla privatizácia, banku kúpil zahraničný vlastník a prišli ešte väčšie a zaujímavejšie výzvy. Bol potrebný niekto na komunikáciu, kto rozumie banke, dohovorí sa cudzím jazykom, je na neho spoľahnutie a snáď aj vie písať. Teda ďalšia ponuka, ktorá sa neodmieta. Keby som ju vtedy zmietla zo stola a trvala na tom, že teraz už na mňa naozaj čaká finančná alebo poistná matematika, nestretla by som svojho muža, nenarodila by sa nám prvá dcéra a nestala by som sa matkou na materskej tak nejako spontánne a zo dňa na deň.

Takže tu ma máte. V domácnosti, s bábätkom v náručí, rozbehnutý mladý mozog prinútený zastaviť. Jediný problém, ktorý mohol zamestnať jeho uvoľnenú kapacitu, boli neštandardné rovnice s neznámym počtom premenných: čo bude dnes na večeru? Čo budeme jesť, aby to bolo teplé, sýte a vytvorilo domov? Začala som doplácať na to, že varenie doteraz išlo mimo mojej éterickej povahy. Párky sa ukázali ako najmenej vhodné riešenie. Predovšetkým nevyhovovali požiadavke, že jedlo sa nesmie opakovať príliš často.

Ako to bolo ďalej určite dobre viete. Začala som sa učiť variť ako samouk. Vznikla o tom knižka nazvaná Kuchárka pre dcéru venovaná tým, ktoré zažívali v kuchyni niečo podobné. Ktoré potrebovali pomocnú ruku, chceli radu, ale nebolo, koho by sa spýtali. Vznikla spontánne, písala som ju dlho len sama pre seba, pretože to, čo som si nezapísala, som si za týždeň už nepamätala a nebola som schopná to zopakovať. Keď ma napadlo, že by sa vlastne tieto poznámky mohli hodiť aj iným, skoro dva roky som hľadala odhodlanie niekomu ponúknuť rodiaci sa rukopis ku knižnému spracovaniu. Až keď sme doma kvôli ošklivej chorobe prišli o naše prvorodené, našla som odvahu odoslať ponuku a po jej prijatí som dopísanie knižky použila ako terapiu, ako sa v novej situácii nezblázniť.

Potom prišli ďalšie deti a ďalšie starosti, ale knižke sa na trhu darilo tak dobre, že bola škoda nekúpiť sestričku aj jej. Zubami-nehtami som dopísala jej pokračovanie – Vianočná kuchárka pre dcéru. Viac ako prácu to však pripomínalo chaos, písala som, len keď som mala čas alebo inšpiráciu, teda po nociach. Keby ma nakladateľstvo neuháňalo, trvalo by mi to päť až desať rokov, takto našťastie knižka vznikla za rok.

Až pri tretej knižke mi došlo, že ak chcem písať vyrovnane a prípadne sa písaním aj živiť, pretože lepšiu prácu pri starostlivosti o deti a rozrastajúcej sa domácnosti rovnako nezoženiem (kto by chcel zamestnať matku so štyrmi vcelku malými deťmi?), budem musieť písanie riešiť menej spontánne a viac organizovane.

K štúdiu kuchárskej literatúry som pridala ešte vyučenie sa v odbore kuchár (pre istotu, čo keby mi v samoštúdiu niečo zásadné uniklo). Taktiež som začala čítať literatúru o písaní. Kto ste niečo také už niekedy hľadali, viete, že zdroje sú pomerne obmedzené. Postupne som si ale našla dobré učebnice, predovšetkým zahraničné, a vyzobala som z nich to, čo som považovala za užitočné.

Tretiu knižku Hovory s mäsiarom som už písala v úplne inom režime, poučená a usporiadaná. Doterajší pracovný algoritmus znel nasledovne:

1. Urobiť si dôkladnú rešerš o jedle, ktoré sa chystám uvariť a spracovať ako recept do knihy. Vyhľadať jeho históriu, varianty prípustné aj neprípustné, pochopiť jeho logiku prípadne sa opýtať dôveryhodných šéfkuchárov, čo si o jedle myslia a na čo si dať pozor.
2. Nakúpiť suroviny a jedlo uvariť toľkokrát, až vznikne verzia, s ktorou som spokojná. Niekedy je to hneď na prvýkrát, ale niekedy sa trafím napríklad až tretíkrát. Keď som si nie istá, varím naraz niekoľko variantov, takže ich môžem rovno porovnať a vyhodnotiť bez toho, aby som strácala deň alebo dva práce. Okrem toho rodina naozaj nechce jesť tretiu obmenu toho istého jedla tretí deň za sebou, aj keď to vlastne myslíte dobre a tvrdíte im, že to je poctivá domáca strava.
3. Urobiť si pri varení pracovné poznámky do zvlášť určeného notesa, ktorý má pre tieto účely svoje miesto medzi kuchárskym náčiním.
4. Poznámky spracovať a o všetkom tomto napísať, vrátane finálnej verzie receptu. Pokračovať bodom číslo jedna s iným jedlom.

Problém s ním bol ten, že som jednotlivé kroky robila, kedykoľvek sa mi zachcelo. Boli medzi nimi oneskorenia, často som pracovala na viacerých veciach naraz. Toto všetko som prehodnotila a zaviedla si poriadok. Moje nové časové usporiadanie začalo vyzerať takto:

• Ako prvú pracovnú vec dopoludnia, ešte pred kontrolou prijatých e-mailov a správ na sociálnych sieťach, píšem recepty a ďalšie časti novej knihy. Teda pracujem na bode 4 a spracovávam pritom podklady, ktoré som si pripravila predchádzajúci deň.
• Natiahnem sa, uvarím si kávu, zapnem práčku, aby nezaháľala, zatiaľ čo ja sa vedľa nej driem, a idem robiť rešerše, teda bod 1. Až potom reagujem na e-maily, chodím na pracovné stretnutia alebo riešim rutinné pracovné záležitosti, ktoré už nepotrebujú čerstvú hlavu.
• Cestou pre deti do školy nakúpim suroviny, ktoré mi doma chýbajú, a po domácich úlohách varím večeru, teda bod 2. Robím si pritom poznámky z bodu 3, aby som mala zajtra o čom písať a z čoho vychádzať.
• Ďalší deň ráno začínam znovu.

Ako napísať knihu

Ak má pre vás, ako potenciálneho autora ďalšieho bestselleru, z toho vyplynúť nejaké poučenie, potom toto: písať na blog alebo do šuplíka a písať knihu sú dve úplne rozdielne veci. Ak si myslíte, že z blogu urobíte časom knihu, zabudnite na to.

Kniha je prepracovaný systém, v knihe všetko musí mať svoje miesto, svoju logiku, svoju nadväznosť, každá zbytočná stránka stojí veľa peňazí, papiera a rozladených čitateľov. Obsah knihy a jej zmysel musí byť jasný ešte skôr, ako napíšete prvé písmenko. V tom je veľký rozdiel oproti blogu, kam si píšete, kedy chcete a čo chcete. Blog nemusí nikam smerovať, knižka áno.

Keď dáte dohromady obsah, je to potom už len vaša vôľa, dôslednosť a rutinná práca – a tu myslím prácu radostnú a tvorivú – aby ste ho skutočne naplnili a dodržali termín. Vďaka obsahu môžete písať na preskáčku, na čo máte práve náladu, a napriek tomu sa potom kniha poskladá dohromady. Ale ak nebudete písať deň za dňom, aj keby to bolo len desať minút denne, kniha sa nikdy nenapíše. Nedá sa proleňošit rok a napísať knihu nárazovo počas posledného mesiaca do termínu. Takéto knihy nestoja za nič a je to na nich poznať.

Dajte si malý denný cieľ, ktorý za rok alebo za dva prinesie veľký výsledok. Neuväzujte sa ku tristostranovej knihe, zaviažte sa radšej k desiatim minútam alebo dvom odsekom za deň. To pre začiatok. Tých tristo stránok z toho vyplynie úplne samo, ale neuvidíte ich, kým nenapíšete asi 90 percent celého textu. Do tej doby je to ako ísť dlhým tunelom a nevidieť svetlo na konci. Zahliadnete ho, keď vydržíte, ale to bude až tesne pred tým, než budete mať hotovo. Nerobte si ilúzie, že vy ho uvidíte už v polovici. Ani náhodou.

Nájdite si pomocnú ruku, ktorá vás postupne a pomaly naučí, čo potrebujete. Kúpte si napríklad odbornú knižku a venujte jej len pol hodiny týždenne. Stačí, keď vás zakaždým naučí jednu malú vec. Napríklad tú, že každá veta sa lepšie číta, keď umiestnite podmet a predmet čo najbližšie k jej začiatku. „Cesto nalejte do pekáča a pečte pol hodiny v rúre vyhriatej na 180 stupňov.“ Slovosled je vhodnejší ako „Do pekáča nalejte cesto a pri teplote 180 stupňov pečte tridsať minút.“ Je to malá informácia, ktorá posunie vaše písanie o veľký kus vyššie.

Akonáhle zvládnete pravidelnosť a neodložíte svoje písanie bez ohľadu na to, či práve máte čas, chuť alebo inšpiráciu, môžete začať premýšľať o tom, ako z textu vyrobiť knihu. Ako osloviť vydavateľa, koho budete potrebovať na jej dokončenie a ako si s touto výzvou poradiť. Ale o tom bude niekedy inokedy zase iný článok.

Lúčim sa s Vami jedným zo svojich vôbec prvých napísaných receptov z roku 2005. Nechávam ho v pôvodnom znení (bez titulkov). Možno na ňom uvidíte, ako veľmi sa odvtedy môj spôsob písania receptov zmenil. Možno neuvidíte, ale každopádne sľubujem, že jeho chuť vám urobí veľkú radosť.

Za receptom ešte nasleduje jedna moja zvedavá otázka. Budem rada, keď mi na ňu odpoviete.
 

A ak viete o niekom, kto sa na písanie stále chystá, ale nikdy nedokáže začať, môžete mu poslať odkaz na článok pomocou nasledujúcich tlačidiel.