Dnes vám trochu netradične prinášam príbeh jednej ženy, ktorú som stretla pred dvoma týždňami. Je to príbeh úplnej oddanosti k mužovi a ku čarovnému kúsku zeme, príbeh neuveriteľnej ženskej sily a zároveň pokory k osudu, je to spirituálny príbeh o zmierení sa s rodinou a nájdení otca v tridsiatichtroch rokoch, a dozviete sa v ňom tiež o tom, prečo nejesť kalamáre v lete a ako sa vlastne varí v úplne obyčajnom karavane na pláži pre stopäťdesiat ľudí denne. Je toho veľa a píšem to s obdivom v srdci. Snáď sa mi podarí časť týchto pocitov preniesť aj na vás.

Žena v dnešnom príbehu sa volá Malika Tzamaridakis. Kedysi žila spokojne vo Francúzsku a študovala psychológiu. V školskom roku sa usilovne učila, cez prázdniny sa snažila pracovať a robiť niečo príjemné, čo jej zároveň prinesie peniaze aj skúsenosť. Keď jej kamarátka oznámila, že poletí na brigádu na Krétu, rozhodla sa k nej pridať. Tesne pred tým, ako prišiel čas vrátiť sa domov, stretla tam svojho osudového muža, zahľadela sa do jeho krásnych očí a bola stratená. Už sa nikdy nevrátila späť, ukončila štúdium a začala zo dňa na deň žiť v realite.

Pláž pri mestečku Stavros objavila v druhom roku svojho pobytu. Tento rok odvtedy uplynulo už dvadsaťjeden rokov. Boli tu len oni, jemný zlatý piesok, tyrkysové spenené more a vietor. Okamžite sa zamilovala do pobrežia, do farieb, do počasia, do priestoru. Cítila silu blízkeho pohoria a nemohla sa odpútať. Tá sila sa nazýva genius loci a Malika tomu všetkému v pôvabnej mladíckej nerozvážnosti podľahla.

Avšak dobré veci, ako je známe, chodia po troch. Do tretice prišla Malike do cesty možnosť získať licenciu na prevádzkovanie kantíny na pláži. Všetci miestni ju od toho odhovárali. Vraj to nemôže fungovať. Vraj by si mala otvoriť podnik na druhej, vedľajšej, väčšej a navštevovanejšej pláži. Povedala svojmu mužovi, že ak tam chce ísť, nech si ide, ale ona zostáva. Svoje slovo dodržala, manžel sa presunúť neodvážil, takže im k tomu postupne pribudli aj dve pôvabné dcéry.

Malika teda odrazu mala všetko, čo síce neplánovala, ale po čom túžila. Muža, kúsok pláže, možnosť variť. Ale tým jej boj ešte len začínal.

Mala šťastie, že ako malá vyrástla v reštaurácii. Jej otec, Alžírčan, bol šéfkuchárom vo vyhlásenej bretónskej reštaurácii Le Djudjura. Pomáhala mu, čistila zeleninu, lúpala cibuľu a pritom mala čas sledovať ako reštaurácia funguje. A tak teraz mohla začať variť po svojom, ovplyvnená miestnymi surovinami na jednej strane a svojím pôvodom na strane druhej. Lenže bolo ťažké vôbec dostať ľudí na zapadnutú pláž, nie to presvedčiť Grékov, aby ochutnali tiež niečo iné ako svoju národnú kuchyňu. Spočiatku varila len dve jedlá. Ľudia z dediny k nej v podstate nechodili vôbec, iba turisti a návštevníci. A tak to išlo deň za dňom, rok za rokom. Ak sa dá trpezlivosť nejako zmerať a kvantifikovať, potom tá Malikina má veľkosť takmer dvadsiatich rokov. Tak dlho vytrvala vo viere, že to môže fungovať.

Začínala variť v starom skladacom prívese, „reštaurácia“ pozostávala z jednej rákosovej búdy a jedného slnečníka. „Áno, spočiatku to bola samá párty. Žiadny zhon, hromada snov. Dokonca som mala čas sa opaľovať. Teraz to tiež milujem, aj keď je to čím ďalej viac práce. Okrem toho mi už nie je dvadsať. Pohár vína je v mojom veku v poriadku, ale celá fľaša? Kdeže. Našťastie more je skvelý vyprošťovák. Keď to preženiete s pitím, idete si ráno zaplávať, potopíte sa raz, potopíte sa druhýkrát, potopíte sa tretíkrát a ste v poriadku“ hovorí Malika s úsmevom. Teda, ak sa vôbec vrátite na breh, všakže.

Až tento rok sa jej podarilo kúpiť použitý karavan z Nemecka. Starý už nevyhovoval, mal iba šesť štvorcových metrov a nedal sa udržať dostatočne čistý. Z novonadobudnutého všetko vyhodila von a zariadila si ho po svojom. Zvonku by ste vôbec neodhadli, čo všetko sa v ňom skrýva: perfektná nerezová reštauračná kuchyňa vyhovujúca všetkým predpisom, bez jedinej smietky, dokonca bez zrnka piesku, ktorý je tam, kde sa mu zachce, stačí, aby trochu zafúkal vietor. Je tu chladnička, rúra, veľký sporák, veľa pracovných plôch. „Všetci mi hovorili, že nemôžem mať kuchyňu v karavane. A tak som si urobila rešerš a hovorila som s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. Zistila som, že keď budem dodržiavať hygienické pravidlá, pôjde to. Však sa pozrite, ako je tu čisto“ hovorí Malika.

Ani búda z rákosia tu už nestojí, postupne svojpomocne počas rokov postavili zastrešenú drevenú konštrukciu, umiestnili na ňu niekoľko stolov pre hostí a počet slnečníkov tiež podstatne vzrástol. Plážové stoly vyrobili z veľkých drevených cievok na zemné káble a natreli ich farbami, o ktorých si môžete myslieť, že sú veselé, ale zároveň, že sú prírodné.

Ak máte pochybnosti, či by ste sa tu vôbec cítili dobre, či už to náhodou nie je moc alternatívne a hipsterské, zahoďte ich. Ste predsa v prírode, na pláži, dokonca na krásnej pláži, kde sa pred päťdesiatimi rokmi točili slávne scény z oscarového filmu Grék Zorba. Ten starý pán, čo tu cez poludnie podriemkáva v tieni a je Malikiným štamgastom, je slávny a na filme sa vtedy významne podieľal. Pozrite sa na seba, máte oblečené len plavky, plážové žabky a možno aj dva dni nosené tričko. Je to vari dôstojné oblečenie do reštaurácie? Snáď by ste nechceli biele obrusy a poháre na víno? To sem predsa nepatrí. Tu sa môžete uvoľniť najviac, ako to len dá. Tu vás prekvapí krása miesta, tu sa spomalí tep vášho srdca, tu zahodíte mobilné telefóny (aj tak tu nie je signál) a tu vás dorazí skvelá chuť na tanieri.

Malika začala variť z miestnych surovín, ktoré sa jej tu ponúkali, ale postupne si začala vyberať. Naučila sa rozlišovať kvalitu a uprednostňovať ju. Začala cítiť rozdiel. Teraz už kvôli tomu dokáže byť pekne ostrá. Na začiatku sezóny si vyberie dodávateľov, prehovorí si s nimi, vysvetlí, čo očakáva, aby mohli spolupracovať. Obyčajne je milá a stále sa smeje. Ale niekedy, keď nedostane tovar podľa svojich predstáv, dokáže buchnúť do stola a zakričať. „Keď nepoviem, čo si myslím, nebudem mať výsledky“ smeje sa. A výsledky naozaj má. V júli a auguste varí stopäťdesiat porcií denne a ďalšie stovky ľudí sa u nej zastavia len na pitie alebo ľahké občerstvenie. Prvýkrát možno nesmelo, ale potom už to nejde sa nevrátiť.

Na menu každý deň nájdete nielen tradičné tzatziki alebo tzakos, čo sú plátky pečiva tesne pred vysušením do štádia betónu s podusenými paradajkami a fetou, teda grécka obdoba paradajkových bruskiet. Nemôžete si ich nezamilovať. Tiež tu ponúka všadeprítomný krétsky šalát, ktorý na rozdiel od gréckeho obsahuje miestny mäkký syr namiesto fety a počas jedla v ňom postupne objavíte veľké krutóny z pečiva. Stálicou je aj hummus, ktorý nezaprie vplyv arabskej kuchyne. Zvyšok jedálneho lístka sa ale viac-menej mení podľa toho, čo je práve k dostaniu. Grilované sardinky, tuniak alebo chobotnice, ústrice v skvelom aromatickom vývare, dusené jahňacie, občas čerstvé cestoviny.

Najbáječnejšia a najromantickejšia je ale podoba jedálneho lístka, v ktorej Malika doviedla k dokonalosti koncept kriedou písaných menu na čiernej tabuli. „Po desiatich rokoch som sa vrátila do Francúzska, bohužiaľ to bolo kvôli pohrebu mojej sestry. Videla som tam v reštauráciách ručne písané menu na tabuliach a povedala som si, že je to vlastne dobrý nápad, potom už som si ho len trochu upravila. Spočiatku som mala tri grécke a tri anglické menu, ale ťažko sa mi to udržiavalo. Teraz mám len jedno od každého, nechávam hostí, aby si vybrali, ktoré chcú. Niekedy je to náročné, najmä v nedeľu, keď príde veľa ľudí naraz, alebo keď prídu s deťmi a zničia mi napísané. Napriek tomu je to neuveriteľne praktické, môžem mať každý deň iné menu, prípadne proste len prstom vymazať, čo práve došlo“ hovorí Malika.

Do tej doby bola Malika čiernou ovcou rodiny. S rodičmi nebola posledných desať rokov takmer vôbec v kontakte. Jej otec, šéfkuchár, sa rozišiel s matkou a začal byť zvedavý, kde jeho dcéra žije. Rozhodol sa ju navštíviť a zamiloval sa do pláže tak, ako predtým Malika. Zostal s ňou dva roky, naučil ju všetko, čo vedel, varil s ňou, bol zábavným spoločníkom pre každú oslavu. A tak sa stalo, že vo svojich tridsiatichtroch rokoch konečne Malika objavila svojho otca. Stal sa jej najlepším priateľom. Keď potom ochorel a jeho dni sa chýlili ku koncu, rozhodol sa, že zomrie tu. Nechcel sa vrátiť ani do Alžírska, odkiaľ pochádzal, ani do Francúzska, kde prežil svoj život. Malika verí, že jeho sila a jeho viera s ňou zostávajú aj naďalej.

Malikin manžel, zručný rybár, postavil vedľa reštaurácie prístrešok, aby v ňom mohli zostávať v lete cez noc. Cez zimu rodina býva v dome v dedine, užívajú si toho, že na seba majú viac času a Malika sa venuje administratíve. Miestny výbor pred tromi rokmi začal usilovať o zrušenie jej reštaurácie na pláži. Argumentovali tým, že narúša krajinu a berie si pláž pre seba. Malika, ktorá vždy viac dávala než brala, ktorá urobí prvé aj posledné, aby sa ľudia na verejnej pláži cítili lepšie, by radšej pracovala 18 hodín denne, ako bojovala s úradníckou mašinériou. „Mafia je všade, ale ja ich jedného dňa dostanem“ smeje sa. Keby k nej nechodili hostia tak radi a neoceňovali, čo pre nich robí, nikdy by v sebe nenašla silu bojovať.

To až keď viete, čo chcete, nájde sa vo vás obrovské odhodlanie a tvrdohlavosť. Potom ste sám sebe najlepším právnikom. A hoci musela zamestnať skutočného právnika, aby mala svoju kauzu procesne v poriadku, hovorila mu, ako argumentovať. Cítila obrovskú podporu ľudí, cítila, že je v práve, protivník bol ten, o ktorom sa aj v tom najkonkrétnejšom prípade hovorí nanajvýš ako „oni“. Tento boj nakoniec vyhrala. Prehrala len jediný prípad, keď si dovolila vysadiť stromy na hranici parkoviska a pláže. Zvolila dreviny, ktoré sú miestu vlastné a ktoré prežijú leto bez zalievania, ktoré poskytnú trochu ochrany pred vetrom a skrášlia okolie. Úradný šimeľ zahíkal, že nesúhlasí. Keď Malika navrhla, že teda stromy vyrúbe, keď tam nesmú byť, bolo jej odpovedané, že sa stromy rúbať nesmú. Inokedy sa ju pokúšali presunúť o dvesto metrov ďalej na piesočnú dunu. Ale kto si bude v horúčave a po žeravom piesku chodiť pre zmrzlinu tak ďaleko, keď verejné slnečníky majú zostať na rovnakom mieste? Tiež jej odporúčali, aby okamžite zrušila trstinový domček pre deti, kde funguje niečo na spôsob detského kútika. Domček, ktorý by mal byť na každej pláži, už len pre tú radosť, ktorú prináša. Odvetila, že to je posledná vec, ktorú by bola ochotná odstrániť.

Cítite tú silu? Ktokoľvek iný na jej mieste by boj o svoje miesto na slnku – a tu to berte doslovne – vzdal najviac po dvoch alebo troch rokoch. Malike trvalo 18 sezón, kým reštaurácia začala fungovať podľa jej predstáv. Miestami je to zatratene ťažké. Ale keby sa mala rozhodnúť znova, urobí to zas. Non, je ne regrette rien.

Jej manžel prestal chodiť do školy v jedenástich rokoch, rodina ho potrebovala ako pracovnú silu, takže Malike nepomôže so zložitými byrokratickými spormi. Pomáha jej ale vo výbere surovín. Prináša jej vlastné ryby, nakupuje miestne suroviny. „Je to vtipné, ale každý, kto príde v lete do Grécka, chce ochutnať musaku a kalamáre. Pritom kalamáre sú v tejto ročnej dobe k dostaniu len mrazené, z toho je 90 percent austrálskeho pôvodu. Lovia sa tam veľké, prerastené, plné chemikálií, ktoré chutia ako kaučuk“ hovorí Malika. Sezóna kalamárov prichádza až v septembri, keď sa more ochladí a potom sa lovia celú zimu. More okolo Kréty je už, bohužiaľ, z veľkej časti bez rýb, sú vylovené predovšetkým vďaka nepovolenému používaniu veľkých rybárskych sietí v plytčinách (zase tie úplatky) a privátnemu rybolovu, ktorý v poslednom čase značne narástol. Nie je nič neobvyklé stretnúť tu pri mori človeka s vlastnou harpúnou.

Radšej ako kalamáre si v lete objednajte grilovanú chobotnicu. Alebo si ju pripravte vo svojej prázdninovej kuchyni. Aby bola dobrá a mäkká, odporúča ju Malika najskôr na týždeň zmraziť, nech mäso povolí, a potom rozmraziť, pol hodiny predvariť, a až potom grilovať. Toľko k tajomstvu miestnych morí.

A dám vám ešte jednu radu skôr, ako zabalíte jedny plavky a dve tričká do kufra a vyrazíte prázdninovým charterovým letom do priľahlého správneho mesta Chania. Nesnažte sa Maliky pýtať na wi-fi. Nie je tu a nikdy nebude. „Aký potom má zmysel sem chodiť? Miesto okolo vás je skutočné. Užite si ho. Nesnažte sa radšej byť niekde vo virtuálnej realite“ hovorí Malika. Mobil tu občas nefunguje, k veľkej Malikinej radosti. Nakoniec, robí pre to všetko a vôbec by som sa nečudovala, keby po nociach vplietala ďalšie rušivé drôty do konštrukcií slnečníkov z rákosia. Pekné recenzie, ktoré sa nachádzajú na webe Trip Advisor, neberie príliš vážne. Keď žijete len pre recenzie na internete, stratíte potuchu o tom, čo je realita.

A realita, tá tu vonia ako čerstvo vytlačený pomaranč solený morským vánkom. Keď sem prídete, viete, že ste na správnom mieste. Aj napriek tomu, že vývesný štít neexistuje a meno reštaurácie je ručne napísané na kuse dosky. Výčitku „Hľadali sme vás dva dni!“ ani neskúšajte vysloviť. Malika na to bude mať jedinú odpoveď: no vidíte, a našli ste ma, to je báječné!

Kontakt:
Iliovasilema (meno reštaurácie v gréčtine znamená západ slnka, ktorý tu môžete pozorovať, fotografovať a sprevádzať výkrikmi nadšenia každý deň)
Stavros
Správny obvod Chania
Kréta
Grécko

A pretože ste so mnou vydržali čítať až sem, mám pre vás veľkú odmenu. Moja báječná priateľka Niki Štrbian, bez ktorej si neviem predstaviť žiadne prázdniny a ktorá ma fotila do knižky Raňajky u Florentýny, urobila fotky Maliky a jej podniku a požičala mi ich pre vás. Pozrite, ako krásne fotí! (Marketingové oznámenie: rada vyfotí i vás, vás s bruškom, vaše rozkošné novorodeniatko, vás s partnerom, vás s deťmi. Je v tom strašne dobrá. Prelistujte si jej blog, nech vidíte, že nekecám.)

PS. Možno snívate o tom, že si raz otvoríte maličkú kaviareň alebo domáce bistro. Ak unesiete bremeno ťažkej a nikdy nekončiacej práce, ak vám nevadí, že sa pripútate nadlho k jednému miestu, bez voľna a bez dovolenky, nenechajte svoj sen odísť. Inšpirujte sa u Maliky. Urobte si rešerš, zistite, čo vám predpisy povoľujú, a nenechajte sa zastrašiť prísnym pohľadom obávaného českého hygienika. Začnite zľahka, pomaly, v malom meradle, ako by vôbec o nič nešlo. Nezabudnite: každá žena je silná, keď vie, čo chce.