Nedávno som mala veľmi zaujímavý zážitok s naším báječným detským doktorom.

Bola som u neho so všetkými štyrmi deťmi na pravidelnej preventívnej prehliadke: ukázať, ako vyrástli, nechať sa pochváliť, akí sú všetci šikovní a ako zdarne prospievajú. Pretože takýto pohovor u lekára je pomerne intímna vec, chodili deti k pánovi doktorovi postupne. Každému z nich doktor medzi rečou položil nečakanú otázku: aké jedlo ti doma chutí najviac?

Nebudem zakrývať svoje rozpaky, žiadne dieťa nedokázalo jasne formulovať svoj názor a povedať, čo má rado.

Toto predsa nepotrebujem! Ja, autorka kuchárok, matka, ktorá sa prekonáva, aby šesť dní v týždni mala na stole teplú večeru, ktorá sa snaží viesť deti k tomu, aby rozpoznali kvalitné jedlo od zlého a vedeli si správne vybrať, ktorá ich učí, aby neboli konzervatívne a napriek tomu milovali svoju národnú kuchyňu, ja sa dočkám toho, že si žiadne z nich nespomenie na jediné moje jedlo? To prosím vážne?

Hanbila som sa a muselo to byť na mne dosť vidieť. U štvrtého dieťaťa som to nevydržala a začala som sa obhajovať.

„Viete, nie je to tak, ako to vyzerá. Ja naozaj doma varím. Máme skoro každý deň teplé večere. A myslím si, že varím celkom obstojne, deti vždy všetko zjedia a nesťažujú sa“, vykoktala som.

Pán doktor sa len usmial. „Ale pani Zatloukalová, to je v poriadku. Ja vám to verím. Pýtam sa len preto, lebo deti, ktoré vyhranene tiahnu k jednému jedinému jedlu, napríklad k rezňu so zemiakovou kašou alebo k špagetám s kečupom, dávajú jasný signál, že s varením ich matky zrejme nie je niečo v poriadku. Toto jediné jedlo je taká ich záchrana pred jej vyčíňaním v kuchyni. Nič iné od nej nie sú schopné bez protestov zjesť. Takže buďte kľudná, myslím, že deťom nič nechýba.“

Najskôr sa mi uľavilo, ale zároveň mi doktorove slová zostali v hlave. Začala som pozorovať svoje okolie a nenápadne sa pýtať detí, ktorých matky v kuchyni trochu poznám, ako je to s ich obľúbenými jedlami. Závery boli drsné.

Prečo neje vôbec nič?

Až sa jedného dňa začnete samy seba pýtať, prečo to moje dieťa nechce jesť tento druh zeleniny alebo prečo neje vôbec nič, prečo môj milý nemá rád lečo a ako ho to tá jeho matka preboha vychovala, to mi asi urobila naschvál, zmeňte radšej rýchlo otázku, pretože skutočná odpoveď by sa vám nemusela páčiť.

Namiesto hľadania rád, ako do nich dostať viac zeleniny alebo hocičo iné s veľkou výživnou hodnotou, skúste sa zamyslieť, ako veľmi poznáte suroviny a ako dobre z nich viete dostať to najlepšie.

Nebudem vám nič nahovárať, nie je varená zelenina ako varená zelenina. Jedna je rozvarená, mazľavá a bez chuti a tá druhá je radosť pozrieť, mäkká tak akurát a farebná, až sa oko smeje.

Tú prvú by som pokojne vymenila za špagety s kečupom.

Nie, to ešte nie je koniec príbehu. Hrdina ešte neprešiel záverečným zvratom.

Smiech ma vzápätí prešiel, keď si deti začali pri stole vymýšľať. Prišlo to nečakane. Postupne a v rýchlom slede začali vyraďovať z jedálnička mnoho predtým nekonfliktných surovín: mäso, špenát, kapustu, repu, dokonca zemiaky vo všetkých podobách. Pretože som doma na varení nič nezmenila, na vinníka som prišla veľmi rýchlo. Moje vrelé poďakovanie patrí našej školskej jedálni.

Ponaučenie? Aj keď viete, že možno nevaríte najlepšie na svete, zaujímajte sa tiež o to, čo vaše deti naozaj jedia v stravovacích zariadeniach. Prejsť očami vyvesený jedálníček nestačí, z času na čas si nechajte opísať, ako jedlo vyzeralo a ako chutilo. Keď to pre panie kuchárky nevyznie najlepšie, zasiahnite a uvarte doma skutočnú verziu toho istého.

Učte deti rozoznať rozdiel, nech si nehodia všetko mäso do jedného nezničiteľného vreca.